Kedy je neskoro?!
V jednej malej dedinke žila jedna chudobná rodinka, manželia a jeden synáčik, ktorého mali veľmi radi. Aj napriek tomu, že žili skromne, svojmu jedináčikovi dopriali všetko. Otec pracoval v blízkej fabrike, sám sebe odtrhol z úst, aby synáčik mal všetko. Domov prichádzal neskoro, lebo zárobok nestačil a tak aj vypomáhal aj kde sa dalo po rôznych gazdovstvách.
-Prečo sa toľko morduješ?, dohovárali mu známi?, zoderieš sa k smrti!
-Ále čo, odpovedal, -veď mám jediného syna, vyštuduje, bude z neho pán a on mi to potom všetko vynahradí. Utešoval sa otec. Syna už dostal na strednú školu, list mu písali z domu každý týždeň, ale odpoveď od neho dostavali tak raz za mesiac.
- Nuž čo, má veľa učenia, nestačí. Ale keď doštuduje, potom nám bude hej. Bude z neho pán a potom nám bude hej.
Čo otec zarobil, všetko mu posielali, ale to nestačilo. Matka šla pracovať ako slúžka, či upratovačka do bohatej domácností a za výslužku dostala nejaký proviant. To im stačilo a všetko čo otec zarobil posielali synáčikovi.
Ako predpokladali susedia, pobral sa otec zodraný, vyrobený na cintorín. Synáčik neprišiel ani na pohreb, veď už bol vysokoškolák, a matka vždy vravela:
- Má on chudák veľa učenia , ale keď vyštuduje, potom príde a zaobstará aspoň mňa, keď už nemohol chudáka otca.
Lenže sama chudera nemala toho veľa, tak predala najprv kravičku, ktorá ju živila a všetko poslala na štúdium „chudákovi“ synáčikovi. On poslal tak na Vianoce, či Veľkú Noc pohľadnicu a vždy mal výhovorku, že má veľa učenia, ale nezabudol, že :- mama, pošli, štúdium je drahé.
Mama vždy poslala všetko čo mala, predala aj chalupu a peniaze samozrejme na štúdium. Presťahovala sa do malej chalúpky, kde žil žobrák. Veď žobrák po celý čas chodil po žobraní, chalúpka prázdna a keď žobrák prišiel domov, vždy niečo doniesol čo im stačilo na živobytie. Samozrejme, že syn domov nechodil, veď načo. Keď sa dozvedel z listov, ktoré z domu dostal aj s peniazmi, že kde v akom dome žije jeho mama, tak ako môže prísť do takého domu . Veď už má pred promóciou a ako budúci inžinier?! Čo by si o ňom pomysleli jeho spolužiaci, keby sa to dozvedeli?
Chudera mama sa trápila, zjedla čo mohla a keď ešte vládala tak si nejakú korunku zarobila , aby mohla synáčikovi uľahčiť ukončenie štúdia. Tešila sa: Veď on príde, keď ukončí štúdium.
Ukončil štúdium, stal sa z neho „pán“, ale na domov a na rodičov asi zabúdol.
Jedného dňa čakala na žobráka, dosť dlho nechodí, do úst nemá čo, do služby ju už nikto nechcel zobrať, veď je sama ako kosť, chorľavá, tak načo. Bola hladná, ale ešte v pivnici majú zopár zemiačkov. Išla ich vyhrabať rukami zo zamrznutej zeme a na druhý deň žobrák prišiel. Našiel ju zamrznutú so zemiačikom v ruke.
Pochoval ju ako mohol k hrobu jej muža. „Synáčik“ ani na pohreb neprišiel, hoci mu úrady oznámili.
Žobrák stojí pri hroboch dvoch ľudí a rozmýšľa:
-Tu ležia dvaja dobrí ľudia, dvaja ktorí svojmu dieťaťu dali všetko. Sami si odtrhli z úst, aby ich syn mohol študovať. Obidvaja dali rodičovskú lásku až po hrob. Vlastný život dali za syna a ešte koľko námahy dali pri opatere , výchove, pri chorobách a čo ja viem, čo ešte. A na pohreb prišlo zopár ľudí a ani ich syn neprišiel.
V tom pri cintoríne pristaví luxusné auto a z neho vystúpi elegantne oblečený muž. Spýta sa žobráka nad čím rozmýšľa. A on mu hovorí, aký osud postihol dvoch dobrých ľudí. V tom sa ten elegán hodí na kolená a prosí:
-Prosím ťa dobrý človeče , ukáž mi kde ležia moji rodičia!
Žobrákovi svitlo, kto je to, vstúpila do neho zlosť, chytil toho nevďačníka a surovo ho vyhodil z cintorína zo slovami:
-Už je neskoro, veruže už je neskoro.
Tento príbeh som počul ako kázeň keď som bol ešte ako chlapec. Nezabudol som, veru nie. Ale neviem či som sa správal k svojím rodičom tak, aby som sa im odvďačil za ich obetu.
xxxxxxxxxxxx
Tu však teraz nejde o mňa, ale o nás všetkých. Každý má určite záväzky voči svojím dobrodincom, svojím rodičom , svojím blízkym ktorí sú dnes už vo veku keď nie dávať ale dostávať by sa im patrilo.
Preto my, ktorí ešte patríme k tým, ktorí majú dávať nezabúdajme aby nebolo neskoro.
Aj toho roku nebolo inak.
V Piatok 14 novembra 2011 sa v Kultúrnom Dome zišli jubilanti, aby si vypočuli milé slová starostu obce Ing. Juraja Tencera.
Nasledoval program deti z MŠ , či už ako jednotlivci zarecitovali básničku, ako inak ako na tému blízku dnešnému posedeniu. Zaspievali , zahrali na gitaru, flautu a Hronka im zaspievala nielen na pódiu ako program, ale spolu si zaspievali pri posedení pri poháriku.
7o ročných sa zišlo 11 jubilantov; 75- ročných bolo 8; ani 80-níci nechýbali, bolo ich tiež 11; a 85 ročných bolo 5; po 1 bolo 90,96 ročných ba aj Marušková Matilda sa dožila krásnych 99 rokov.
Po programe starosta obce s predsedom Komisie sociálnej a zdravotnej odovzdávali každému jubilantovi upomienkový darček, kvietok a samozrejme sa každý podpísal do kroniky obce.
Závidel som niektorým 80 níkom, že keď sa podpisovali nepotrebovali okuliare. Nuž čo niektorí prišli z barlami, ale väčšina bez. Niektorí potrebovali okuliare, a niektorí nie. 
Aj starší nie sú všetci na jedno kopyto. Každý má iné vlastnosti. Ale vlasy, och tie vlasy, buď boli šedivé, alebo niektoré „hlúpe vlasy“ opustili múdre hlavy.
Jedno však majú všetci spoločné a to , že si zaslúžia úctu. Každý jubilant vo svojom živote dokázal veľa. Aj keď niekto ako robotník, či učiteľ, alebo úradník ich práca bola určite nie ľahká ale záslužná. Keď niekto si myslí, že ten, alebo onen niekomu ublížil, určite mal na to svoje dôvody a preto ich neodsudzujme ale úctu im vždy preukážme. Veď každý z nich nám mladším môže smelo povedať: „Tým čím si ty teraz som ja už bol, ale tým čím som ja teraz (žiaľbohu) ty nemusíš byť.“
Nevieme kedy nás čaká tá krutá, ale spravodlivá „zubatá“, preto si uvedomujme, že nevieme kedy je neskoro.
Vždy sa skloňme pred ich šedinami a smelo zložme klobúk pred ich vekom, múdrosťou a to bez rozdielu.
